So samotným výrazom „digitálna demencia" prišli ako prví vedci z Južnej Kórey, po nich sa objavili práce opisujúce tento fenomén v USA a teraz sa k nim pripája aj varovanie lekárov z Nemecka. Veľmi zjednodušene sa ich odkaz dá formulovať stručne: Internet Vás ohlupuje ! Ich fyziologický základ sa opiera vlastne o tzv. Krebsov-Szentágotaiho zákon neuronálneho regresu, ktorý vyjadruje známu ľudskú skúsenosť, že orgány, ktoré nepoužívame, zakrnejú. Jednostranným uprednostňovaním digitálnych prístrojov počas procesu učenia detí teda hrozí, že v nepoužívaných mozgovým centrách sa môžu redukovať, až vypadávať niektoré ich funkcie. Proti takejto deficitnej vývojovej špirále však je ľudský mozog „poistený" mechanizmom neuroplasticity. Zjednodušene povedané, ten umožňuje, aby funkcie vypadnuté v jednom nervovom centre prebrali, nahradili neuróny v iných nervových centrách a tak zmiernili hroziace deficity funkcií. Dr. Spitzer však dokazuje, že ani neuroplasticita nedokáže zabrániť dostatočne vzniku vývojových deficitov u detí, ktoré venujú príliš veľa času počítačom, internetu, televízii, mobilom, proste prístrojom digitálnej techniky.
Problémy sa začínajú tým, že mladí ľudia dnes používajú viacero digitálnych médií súčasne: napr. vedú telefonický hovor počas počítačovej hry, alebo písania e-mailu, atď. Znamená to, že takto pripadá trebárs 8,5 hodín používania digitálnych médií na 6 hodín reálneho času. Simultánnosť potom ide na vrub koncentrácie, ako to ukazujú výskumy amerických neurobiológov. Simultánne používanie médií vôbec nie je niečím, čo by som odporúčal budúcim generáciám, dodáva aj M. Spitzer. Štúdia University College of London ukazuje, že mnoho ľudí nie je dostatočne pripravených na simultánne sledovanie digitálnych médií. Napr. merania využitia pracovnej doby potvrdzujú, že sa pre simultánne riešenie úloh stráca 30% pracovnej doby, keďže často dochádza k prerušeniu plnenia úlohy, resp. k jej znovuzačatiu. Experimenty ukazujú, že u malých detí existuje špeciálne časové rozpätie v dĺžke piatich sekúnd, ktoré nesmie byť prekročené (ani pred, ani po) medzi dvomi zmyslovými vnemami o tej istej udalosti. Ak sa tento časový interval nerešpektuje, dieťa nebude schopné určiť koreláciu existujúcu medzi dvomi vnímanými stavmi. K tomu treba ešte vziať do úvahy aj funkciu zmyslovo-názorného korelátu. Experimenty potvrdzujú, že ak je nejaká udalosť vnímaná v spojení s určitým pohybom, prispieva to k názornosti vnemu a to zasa napomáha porozumeniu, pochopeniu udalosti, ako aj k jej uloženiu do pamäti. Stručne povedané, zvyšuje sa tak efektivita učenia. M. Spitzer sa tu odvoláva aj na švajčiarskeho pedagóga Johanna H. Pestalozziho, ktorý v tejto súvislosti zdôrazňoval význam holistického, komplexnejšieho spôsobu učenia „srdcom, mysľou aj rukami" ako u detí, tak i u dospelých. Nedostatkom digitálnych médií je, že príliš sugerujú vizuálnu stránku javov, pričom neponúkajú dostatok holistických, celostnejších skúseností. To po čase začne mať vplyv na organizmus vrátane myslenia (konzumentské správanie). Simultánne aktivity spôsobujú, že čerstvo nadobudnuté informácie sú znova prepisované v pamäti ešte novšími, čo často ruší dostatočnú konsolidáciu ich pamäťového záznamu.
Problémy spôsobované jednostrannou orientáciou mladých ľudí na digitálne médiá môžu mať aj bezprostredný efekt na ich zdravotný stav. Napr. je už dlhšie známe, že nadmerné sledovanie počítačových videohier (viac ako dve hodiny denne) môže viesť k poškodzovaniu mozgového centra substantia nigra v dôsledku príliš rýchleho striedania často protichodných svetelných, zvukových, atď., efektov. Keďže substantia nigra zohráva dôležitú úlohu pri vzniku a rozvoji Parkinsonovej nemoci, prekračovanie uvedeného časového limitu pre videohry sa mnohým nemusí vyplatiť v ich neskoršom veku. Všetko čo robíme zanecháva stopy v našom mozgu, takže nemôže byť správna ani tolerancia voči násilnému obsahu mnohých videohier. Robert Musil vo svojej prednáške „O hlúposti" cituje slová Hegelovho žiaka a hallského profesora Johanna E. Erdmanna o tom, že „násilie je vždy prejavom hlúposti" ! Logickým vyústením uvedenej tolerancie je potom digitálna demencia.
Podľa M. Spitzera tu ide o bludný kruh adikcie, závislosti. Z časových dôvodov stimulovaných digitálnymi médiami sa už Generation Google nenaučí zaobchádzať s plnou šírkou rozmanitosti dnešnej reality. Následne deficit tejto kapacity znamená, že sa sústreďuje stále menej a menej na podstatné a integrálne súvislosti (uprednostňovanie konzumného spôsobu života, celebrity). Napriek permanentnej online prítomnosti digitálnych médií sa však vstupuje stále menej do vzájomných interakcií so svetom a v dôsledku čoho v rastúcej miere zakrnejú aj samotné spôsobilosti k takým interakciám. Digitálna demencia nemalou mierou prispieva k šíreniu funkcionálneho analfabetizmu a môže byť napr. aj spúšťačom psychopatológie hackerov.
26.9.2012
Robert Škopec
